Počiatky evanjelického náboženského hnutia na Slovensku, neseného na myšlienkach reformácie, vyvolali sled udalostí, ktoré sú dnes predmetom neustáleho historického bádania. Dejiny protestantizmu sú pre laickú i odbornú verejnosť dôležité nielen z konfesionálneho, ale aj z národného, kultúrneho i politického hľadiska. Poznávaniu dejín evanjelickej cirkvi na slovenskom území preto právom patrí pevné miesto v historiografii.
Život hybských evanjelikov je pred nami zatiaľ zahalený rúškom neznámeho. Písomných prameňov o počiatkoch evanjelickej cirkvi v obci Hybe nachádzame len veľmi málo. Pravdepodobne bolo príčinou komplikované obdobie reformácie a neskôr protireformácie, a tak usudzujeme, že vplyvom pohnutých čias bolo množstvo písomných prameňov zničených. V dejinách obcí, resp. cirkevných zborov sa však vyskytol jeden fenomén, ktorý vrhá na minulosť našej cirkvi jasnejšie svetlo a tým boli kanonické vizitácie. Vizitácia bola jednou z foriem kontroly duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice – protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. A tak na základe kanonickej vizitácie z 22. mája 1913, ktorá sa uskutočnila v Hybiach vieme, že hybský evanjelický zbor vznikol približne päťdesiat rokov po tom, čo Lutherove kladivo udieralo na dvere chrámu vo Wittenbergu. Už v roku 1584 mal hybský cirkevný zbor svojho farára. Po ňom pôsobilo v zbore ešte deväť ďalších farárov. Obdobie týchto rokov, až po rok 1681 je však považované za najsmutnejšie časy protestantizmu počas obdobia panovania Leopolda I. Existenciu evanjelického cirkevného zboru v Hybiach síce udávajú archívne pramene aj v rozmedzí spomínaných rokov 1584 až 1861, no nevieme jednoznačne povedať, či trval nepretržite. Cirkevný zbor v Hybiach však povstal vydaním 26. artikuly z roku 1681 na krajinskom sneme v Šoprone. Podľa vôle panovníka bol hybský zbor uznaný za artikulárny zbor horného Liptova s povolením výstavby artikulárneho chrámu. Prvým artikulárnym kňazom bol istý kňaz Matthesius. Štedrý barón Matej Ostrožits z Ilavy daroval evanjelikom veľký pozemok pod chrám, školu, faru, cintorín a záhradu. O jeho štedrosti svedčí pamätný hraničný kameň, nachádzajúci sa vo vstupnej časti súčasného chrámu. Podľa podmienok Šopronského snemu tu Hybenia vybudovali v roku 1682 drevený kostol v tvare rovnoramenného kríža. Musel zabezpečovať dostatok priestoru pre veriacich nielen z Hýb, ale aj z okolitých dedín. Jeho výstavbou sa Hybe stali strediskom nielen duchovného, ale aj hospodárskeho a spoločenského života. Týždenne putovali obyvatelia okolitých obcí, aby sa zúčastnili služieb Božích v kostole, ale aj za vedomosťami. Do zboru patrilo takmer 15 000 duší a pôsobili tu súčasne dvaja kazatelia. Chrám zboru slúžil až do roku 1822. V tomto období môžeme hovoriť o Hybiach ako o centre horného Liptova vo viacerých oblastiach života jeho obyvateľov. Medzi kazateľmi, pôsobiacimi v zbore nachádzame osobnosti, ktoré svojou literárnou prácou patria do panteonu staršej slovenskej literatúry. Spomenieme aspoň Jána Čerňanského, Eliáša Marčeka, Augustína Doležala, Mateja a Jána Šulekovcov. Prvým autorom dejín hybskej evanjelickej a. v. cirkvi bol Martin Chovan.
Nový rozvoj cirkevného zboru nastal takmer presne sto rokov od Šopronského snemu. V roku 1781 vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent, dokument, ktorý skoro úplne odstraňoval diskrimináciu evanjelikov a priznával im isté náboženské i politické slobody.
Po vydaní patentu sa od hybskej matkocirkvi odpojili evanjelické zbory v Liptovskom Petre, v Kráľovej Lehote, vo Východnej, vo Važci, v Štrbe. Tým zanikla druhá kňazská stanica. Zbor mal však aj naďalej viac ako 5000 veriacich. Zostali fílie Liptovská Kokava a Pribylina.
Na miesto starého chrámu tak mohli veriaci Hybenia položiť základný kameň nového, súčasného chrámu. Stalo sa tak dňa 15. mája 1822. Stavba bola dokončená v roku 1826, v barokovom slohu. Zo starého chrámu sa zachovali oltár, kazateľnica a krstiteľnica. Hybskí evanjelici sa dokázali spojiť a mnohé finančné prostriedky zhromaždili z darov a ofier. Organ bol opravovaný v rokoch 1832 a 1847. Knižnica na fare a v kostole sa pýšila bohatou zbierkou vzácnych kníh. V druhej polovici 19. storočia sa v obci k evanjelickému a. v. vierovyznaniu hlásilo 1783 obyvateľov z celkového počtu 2146.
Súčasný evanjelický chrám je dominantný svojou klasicistickou fasádou a trojosovým priečelím, členeným pilastrami. Do chrámu vniká svetlo 35 oblokmi. Na zvukových oknách sú rokokové nadokenné rímsy a drobné dekoračné rokokové prvky. Vnútorná stavebná úprava sa vyznačuje secesnými štukami pochádzajúcimi z prvej polovice 20.storočia. V lodi chrámu sa nachádza z troch strán arkádová empora a loď je krytá českými a pruskými klenbami, ktorých pásy dosadajú na mohutné piliere. Zaujímavou zriedkavosťou je chrámová slovenská kvetová ornamentika. V strede kupoly je plasticky vypracovaný banícky erb mesta Hybe. Vo venci, ktorý držia dvaja anjeli, pod kráľovskou korunou sú na kríž preložené: banícky čakan a motyka.
Veriaci si museli prejsť aj požiarom kostola v roku 1906 a jeho následnou rekonštrukciou.
Elektrické osvetlenie bolo do chrámu zavedené až v roku 1927.
Z evanjelického a. v. cirkevného zboru vyšli mnohé významné osobnosti, ako napríklad Belo Klein – Tesnoskalský, Dr. Rudo Brtáň, Dr. Ondrej Mrlian, Dobroslav Chrobák, Július Lenko, Peter Jaroš a mnohí ďalší. Medzi pýchu evanjelických kňazov, ktorí pôsobili v našom cirkevnom zbore spomenieme Samuela Orphanidesa, Jána Juraja Krausa, Jána Šimkovica, Jána Bakossa, Štefana Miškovského, Miloslava Slávika.
Na chvíľu sa pristavíme ešte pri vývoji evanjelického školstva v našej obci. Jeho história je plná zmien, ktoré ovplyvňovali dejinný vývoj celej liptovskej oblasti. Potvrdzoval to aj fakt, že cez Hybe prechádzala stará obchodná cesta a centrom sa stal už spomínaný evanjelický kostol.
Podľa štatistických údajov z roku 1900 bolo v Hybiach 236 domov s 2051 obyvateľmi, v roku 1921 to bolo 407 domov s 2022 obyvateľmi. Podľa konfesií tu žili evanjelici, rímskokatolíci (asi 100 obyvateľov) a niekoľko židovských rodín. Obyvatelia nažívali vo vzájomnej úcte a nedochádzalo ku žiadnym náboženským konfliktom. Vyučovalo sa v školskej budove, postavenej v rokoch 1908 – 1909. Po zániku miestnej jednotriednej štátnej ľudovej školy sa preplnili triedy a tak bolo potrebné zriadiť štvrtú učiteľskú stanicu. Evanjelická cirkev a. v. pritom zdôrazňovala, že učiteľ musí byť evanjelického vierovyznania. Školský rok sa začínal a končil službami Božími v evanjelickom a. v. kostole, žiaci a učitelia sa zúčastňovali aj bežných služieb Božích počas školského roka. Samozrejme škola sa venovala aj osvetovej práci. Okresný školský úrad pravidelne vykonával kontroly a na zistenie stavu či kvalít jednotlivých škôl využíval formu dotazníkov. Na tomto mieste môžeme spomenúť, že Miloš Janoška ako školský inšpektor prejavoval veľký záujem o evanjelickú ľudovú školu v Hybiach, o čom svedčia aj zachované zápisy. Prostredie hybských škôl mu bolo známe aj z učiteľských porád, organizovaných Spolkom evanjelických učiteľov Liptova. Hybská ľudová škola mala pomerne vyhovujúce priestory tried s drevenými naolejovanými podlahami a elektrickým osvetlením. Vykurovalo sa v priamo v triedach drevom. Školu navštevoval úradný lekár, ktorý mal v budove vyhradenú miestnosť. Pri pravidelných inšpekčných kontrolách boli často cirkevnému zboru vytýkané nedostatočné priestory na vyučovanie, pretože počet žiakov neustále narastal. A pre predsedníctvo cirkevného zboru to bolo jasným impulzom v konaní zriadenia novej školskej budovy. Stavba školy bola zahájená 7. apríla 1936 a posvätenie prvých dvoch tried evanjelickej ľudovej školy sa uskutočnilo 7. novembra 1937.
Roky socializmu poznačili aj cirkevný zbor v Hybiach, kedy sa vyučovanie náboženstva stalo nepotrebným a rovnako účasť na službách Božích bola veľmi slabá. Kostol a fara prešli nevyhnutnou rekonštrukciou. Po oprave a vymaľovaní kostola v ňom počas vianočných sviatkov v roku 2016 vypukol opäť požiar. Celá rekonštrukcia sa musela zopakovať a uskutočnila sa hlavne vďaka ochotným darcom z celého Slovenska i zahraničia, pretože cirkevný zbor už nemal finančné prostriedky na jeho opätovnú opravu. Po mnohých dňoch a týždňoch prác sa podarilo s radosťou osláviť 500. výročie reformácie v novovymaľovanom a opravenom chráme, pred ktorého vstupné dvere boli osadené dva pamätníky na počesť Dr. Martina Luthera a Samuela Orphanidesa. V posledných rokoch v našom cirkevnom zbore pôsobili títo brata farári: od roku 1991 Mgr. Peter Ferenčík, od roku 1997 Mgr. Dušan Cina, od roku 2001 Mgr. Elena Fujeríková. Od roku 2005 je vynikajúcim duchovným pastierom v našom zbore Mgr. Stanislav Grega.