HISTÓRIA ZBORU

04 nov 2008
Lutherove myšlienky sa dostali do Liptova v druhej polovici l6. storočia.

Prvými šíriteľmi reformácie v Liptove boli vlastne rímsko-katolícki kňazi, čo vysvetľovala cirkev ako herézu.  Šíreniu reformácie v dedinách  prislúchajúcich hrádockému panstvu napomáhali najmä Balassovci, vtedajší majitelia panstva, uplatňujúc zásadu „ Cuius regio, eius religio „ (koho vláda, toho je náboženstvo).

Podľa najstarších prameňov, údajne už koncom 60-tych rokov l6.storočia vznikol v Hybiach  evanjelický cirkevný zbor. Až v roku 1584 sa však menovite uvádza pôsobenie riadneho kňaza. Bol ním Leonard Szentpétery, ktorý pri vizitácii v r.1560 bol vedený ako „zarytý heretik, ktorý odmietal dovtedajšie obrady a namiesto latinskej liturgie používal reč ľudu“.

Evanjelickí kňazi spočiatku používali katolícke kňazské rúcha a boli podriadení katolíckym biskupom, ale až neskôr si utvorili samostatné bratstvá - kontuberniá (dnešné senioráty). Liptovské kontubernium sa utvorilo v roku 1561 s 37 cirkevnými zbormi.

Po spomínanom Leonardovi Szentpéterym, až po zriadenie artikulárneho zboru , tu pôsobilo ešte deväť evanjelických farárov. V tej dobe takmer celé mestečko prestúpilo na novú vieru a do svojich služieb prevzalo jestvujúci Rímsko-katolícky kostol Všetkých svätých. Obrovský úspech reformačných myšlienok vyvolal v celej Európe tvrdý postup katolicizmu v nasledujúcom storočí. Kruté prenasledovanie vyznávačov Lutherovho učenia, odoberanie chrámov, súdy a galeje kňazov. Protireformácia zasiahla aj Hybe . Matej Petrovič st., pôsobiaci v Hybiach od r. 1660, seniorálny rečník a asesor, bol pri nepokojoch z Hýb vyhnaný, ako súkromník sa usadil v Kráľovej Lehote, kde zomrel vo veľkej biede. Prenasledovanie postihlo aj  Samuela Medzného -rektora hybskej školy, ktorý viac ako 15 rokov nemohol vykonávať učiteľské povolanie. Smutne skončil aj Juraj Nidonius, ktorý po krátkom učiteľovaní v Hybiach prešiel do Východnej. Aj on bol vyhnaný z fary, vrátil sa do Hýb  a tu žil ako exulant. Spevom a hudbou si osladzoval trpký život, až ho Pán  povolal k sebe.

Náboženské nepokoje prerástli v 17.storočí do konfesionálnych vojen. Rekatolizačné praktiky viedli k vzniku stavovských povstaní, z ktorých  najvážnejšie viedol kežmarský  šľachtic Imrich Tekely. Rýchly sled udalostí prinútil cisára Leopolda I. zvolať v roku 1681 do mesta Šopronu vyjednávací snem. Tu po niekoľkých rokovaniach s povstalcami, napriek ich protestom, bola 30. decembra s konečnou platnosťou prečítaná panovníkova rezolúcia a zákonné články tzv. artikuly boli vyhlásené za platné.  Podľa artikuly č. XXV bol evanjelický zbor v Hybiach  uznaný za artikulárny zbor pre horný Liptov a na základe artikuly XXVI. bola v Hybiach povolená stavba  artikulárneho chrámu.

Pozemok na stavbu chrámu, fary, školy, záhradu a cintorín  daroval Hybenom dedičný zemský pán hrádockého panstva barón Matej Ostrožič. Pozemok bol ohraničený štyrmi kameňmi. Jeden z nich sa zachoval do súčasnosti. Na tomto pozemku bol v r. 1682 v zmysle podmienok Šopronského snemu  postavený  chrám. Musel byť vybudovaný za jeden rok, z dreveného materiálu  bez použitia železných klincov, nesmel mať vežu a zvony, vchod nesmel  byť situovaný do hlavnej ulice. Kostol však musel zabezpečovať dostatok priestoru pre veriacich nielen z Hýb, ale aj z okolitých dedín. Druhý artikulárny chrám bol až v Paludzi. V roku 1734 bol pôvodný chrám opravený. Z tej doby pochádza aj hlavná časť dnešného oltára. Podoba tohto chrámu sa nám zachovala na titulnej strane matriky z roku 1767.

Artikulárny kostol v Hybiach sa stal dôležitým strediskom evanjelickej cirkvi až do vydania Tolerančného patentu. Do zboru patrilo takmer 15000 duší a pôsobili tu súčasne dvaja kazatelia Božieho slova ( farár bol len rím.-katolícky).

V tomto období môžeme hovoriť o Hybiach ako o kultúrnom a literárnom centre horného Liptova. Medzi  tunajšími kazateľmi nachádzame osobnosti, ktoré svojou literárnou prácou patria do panteonu  staršej slovenskej literatúry. Spomeňme  aspoň Jána Čerňanského, Eliáša Marčeka, Augustína Doležala, Mateja  a Jána Šulekovcov. Prvým autorom dejín evanj. a. v. cirkvi  hybskej bol  Martin Chovan, ktorý niekoľko rokov pôsobil na Dolnej zemi.

Nový rozvoj cirkevného zboru nastal takmer presne sto rokov od Šopronského snemu. V roku 1781 vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent, dokument, ktorý takmer úplne odstraňoval diskrimináciu evanjelikov a priznával im isté náboženské i politické slobody.

Po vydaní patentu sa od hybskej matkocirkvi odpojili evanjelické zbory v Liptovskom Petre, v Kráľovej Lehote, vo Východnej, vo Važci, v Štrbe. Tým zanikla druhá kňazská stanica. Zbor mal však aj naďalej viac ako 5000 duší.  Zostali fílie  Lipt. Kokava a Pribylina.

Starý artikulárny chrám slúžil cirkvi 140 rokov. Vzhľadom na svoj stav už nemohol dôstojne plniť svoju úlohu. Preto po dôkladných prípravách bol zbúraný a 15.mája 1822 bol položený základný kameň nového – terajšieho chrámu. Stavba trvala necelých päť rokov. Stála viac ako 22 tisíc šajnov. Veriaci sa zbierali dom od domu, požičiavali si. Dlžoba  sa splácala  ešte po dvanástich rokoch. Nový chrám Boží bol posvätený 15. októbra 1826. Zo starého kostola bol prenesený oltár, kazateľňa, krstiteľnica a niektoré menšie pamätné predmety.

Počas celého 19.storočia pôsobili v zbore iba traja kazatelia - Samuel Orphanides, Ján Juraj Kraus (pôsobil neuveriteľných 59 rokov) a  Ján Šimkovic.  V druhej polovici 19. storočia patril hybský evanjelický zbor k baštám slovenského vlastenectva na Liptove. Keď v roku 1859 vrcholil boj Karola Kuzmányho  o prijatie cisárskeho patentu, ktorým by sa zreformovala územná štruktúra evanj. cirkvi na Slovensku, hybský zbor sa jednohlasne postavil na Kuzmányho stranu.

V roku 1862  vznikol samostatný cirkevný zbor na Pribyline. Za kazateľa slova Božieho bol zvolený hybský kaplán Daniel Miloslav Bachát, neskorší farár v Budapešti. Hybskému zboru tak zostala posledná fília na Liptovskej Kokave. Podľa súpisu obyvateľov mestečka Hybe z augusta 1863 sa k evanjelickému vierovyznaniu hlásilo 1783 obyvateľov, z celkového počtu 2146.

Medzi najlepšie školy na Liptove koncom 19. storočia patrila nepochybne hybská evanjelická ľudová škola. Bolo to zásluhou tu pôsobiacich učiteľov Ľudovíta Orphanidesa - ovocinára, osvetového pracovníka a Daniela Šefranku. V rokoch 1900-1918 učili na škole učitelia—národovci: Miloš Búľovský, Jozef Institoris, Vladimír Hečko, Gabriel Valocký, atď.

V rokoch 1888 - 1923 pôsobil v Hybiach  evanjelický farár Ján Šimkovic- národný a osvetový pracovník, neskorší liptovský senior a po r. 1918 vládny referent pre veci cirkevné. V roku 1899 zhorela  drevená veža kostola. Podľa plánov architekta Milana M. Harminca bola v r. 1905 postavená  dnešná veža, ktorá je dominantou okolia.

Na začiatku 20. storočia  mala cirkev spolu s fíliou  Kokavou  viac ako 2800 duší. Cirkevný zbor mal pevnú pozíciu. Aj vďaka tomu si mohol v časoch Apponyho školských zákonov dovoliť postaviť novú priestrannú budovu školy. Prvá svetová vojna ťažko zasiahla do života cirkvi. Hynuli mládenci, chlapi, za obeť padli aj dva menšie zvony a tretí stredný zvon.  Po vzniku Československej republiky v r. 1918, sa začal nový život zboru. Kňaz Ján Šimkovic sa stal referentom pri Ministerstve pre správu Slovenska, zborový dozorca Ján Ružiak bol členom Slovenskej národnej rady a senátorom Národného zhromaždenia v Prahe. V r. 1921 sa osamostatnila aj posledná fília  Liptovská Kokava. V rokoch 1918-1945 úspešne pracovala v zbore Evanjelická beseda, Združenie evanj. mládeže, Evanj. dorast, Jednota evanjelických žien. Bolo to zásluhou tu pôsobiacich kňazov  Jána Bakossa -redaktora Evanj. posla, neskôr zákerne zavraždeného fašistami , Miloslava Slávika- básnika, prekladateľa a osvetového pracovníka ako aj zborových dozorcov – vládneho radcu Jozefa Stucknera  a školského inšpektora Miloša Janošku.

Z prostredia evanjelického zboru vyšlo niekoľko významných osobností na poli kultúry a vedy: spisovatelia: Jakub Graichman, Belo Klein -Tesnoskalský, Dobroslav Chrobák, Július Lenko, Dr. Rudo Brtáň, Dr. Ondrej Mrlian, Peter Jaroš a pod., architekti: Prof.Dr.Ing.Ján Svetlík, Doc.Ján Mlynár, Ing.Jozef Chrobák, lekári: Rudo Rajniak, Doc.Julius Breza, herci a divadelní pracovníci: Ondrej Rajniak, akademik Rudo Mrlian, Ivan Rajniak, Slavo Záhradník, Teodor Piovarči, Ružena Jariabeková - priekopníčka detského divadla, a mnohí, mnohí ďalší.

Po roku 1948  aj v našom cirkevnom zbore prišlo obdobie postupného utlmovania duchovného života na úkor budovania svetlejších zajtrajškov pod ochranou krajín socialistického bloku. Zo škôl postupne mizlo vyučovanie náboženstva. Aj v týchto časoch však došlo k zásadným opravám v kostol, kde bol zavedené elektrické kúrenie, zhotovené nové vnútorné dvere  inštalované  vežové hodiny, opravou prešla aj fara.  Život však dostal podobu pravidelnej šablóny.

Rok 1989 priniesol zmeny vo všetkých oblastiach života. Prejavilo sa to aj v našom cirkevnom zbore. Atmosféra tej doby nebola práve najlepšia a cirkevný zbor bol viac ako rozorvaný. Bolo tu niekoľko názorových skupín, ktoré sa snažili hľadať nie cestu zmierenia, ale cesty sváru.

Na jeseň  roku 1991 prišiel do zboru mladý kaplán Mgr. Peter Ferenčík, ktorý sa podujal na neľahkú cestu stmelenia cirkevného zboru. Nebola to práca ľahká, napriek tomu sa ukázali prvé výsledky v duchovnej oblasti  aj  starostlivosti o cirkevný majetok. Dokončila sa rozsiahla prestavba  a rekonštrukcia fary. Začala sa pravidelne schádzať mládež, začal pracovať spevokol, vychádzať zborový časopis Zvon, mládež  začala navštevovať konfirmačnú prípravu.

Po odchode farára Petra Ferenčíka v r. 1997 prišiel do Hýb brat farár Mgr. Dušan Cina. S jeho menom je spojená generálna oprava  strechy kostola v roku l999. Rozprúdil sa duchovný život v zbore.

V novembri 2001 bola na celocirkevnom konvente jednohlasne zvolená za zborovú farárku Mgr. Elena Fujeríková, dovtedy pôsobiaca v Kremnici, ktorá však v našom cirkevnom zbore pobudla len  necelé tri roky.

Od februára 2005 je zborovým farárom v Hybiach Mgr. Stanislav Grega.

V súčasnosti zbor patrí do Liptovsko-oravského seniorátu Východného dištriktu.


autor PaedDr. Stanislav Žiška




Najaktuálnejšie fotky

 Camera